Psychosocializačný pobyt v Trenčíne
Leto sa pomaličky hlási na odchod. Kým ho však vystriedala jeseň, absolvovali sme s našimi klientmi tradičný, každoročne usporadúvaný psychosocializačný pobyt. Tento rok viedli naše kroky do ôsmeho najväčšieho mesta Slovenska, centra stredného Považia, mesta módy – Trenčína.
Po mesiacoch príprav, plánovania, komunikovania s ubytovateľom a vybavovania všetkého potrebného nastal ten klientmi obľúbený deň. V utorok 6. septembra sme sa stretli pred železničnou stanicou. Niektorí prišli sami, niektorých prišli odprevadiť starostliví rodičia. Nástup do vlaku, posledné zamávanie a vyrážame. Za oknami vlaku sa nám črtala krajina v jej najrôznejších podobách. Lúky a lesy vystriedali vodné plochy, malé i väčšie mestečká, či neskôr naše veľhory. Cestu sme si krátili rôznymi spôsobmi. Po takmer piatich hodinách jazdy sme konečne dorazili.
Mnohí z našich klientov v Trenčíne ešte neboli. Už po vystúpení z vlaku mnohých prekvapil majestátne sa týčiaci hrad na skalnom brale – dominanta mesta. Počas cesty na ubytovanie sme si urobili rýchly prieskum centra. Zhruba po pol hodine sme konečne dorazili na ubytovanie. Rýchlo sme sa rozdelili do dvojlôžkových izieb. Po chutnom obede a krátkej pauze na oddych sme sa vybrali spoznať jeho zákutia. Oslovilo nás romantické centrum s kaviarničkami, Námestie sv. Anny, mestská brána, morový stĺp, fontána rozprávkového Vodníka Valentína odetého vo fraku, či oddychová zóna s maxi šmykľavkami. Niektorí u nás odhodili zábrany a spustili sa po nich. Prešli sme sa po farských schodoch ku kaplnke vybudovanej vedľa kostola Narodenia Panny Márie, ktorá vo svojom podzemí ukrýva kostnicu. Karner sv. Michala je známy aj tým, že sa jedná o jedinú neporušenú gotickú stavbu v meste – s výnimkou areálu Trenčianskeho hradu. Ponúka nádherný výhľad nielen na mesto, ale aj na blízke Strážovské vrchy, Považský Inovec či výbežky Bielych Karpát. Po hodinovom rozchode sme sa opäť stretli na večeri, po ktorej už klienti trávili voľný čas individuálne.
Na všetkých z nás najviac zapôsobil hrad, ktorý sa pyšne týči na mohutnom brale nad mestom. Práve on bol stredobodom nášho programu v stredu doobeda. O 10:00 nás privítala sprievodkyňa, ktorá nás svojim zápalom o históriu a svojim odborným výkladom sprevádzala nielen priestormi hradu, ale aj jeho bohatými dejinami. S troškou fantázie sme sa ocitli v dobe, kedy hrad spravoval Matúš Čák Trenčiansky. Prechádzali sme sa jednotlivými vežami, nádvorím, navštívili sme čiernu kuchyňu, sklady vína či studňu, ktorú krvopotne vykopal Omar pre Fatimu. Jedinečný výhľad na mesto, okolie i nádvorie sa nám naskytol z ochodze Matúšovej veže.
Po chutnom obede sme pokračovali v spoznávaní mesta. Navigácia nás tentokrát viedla popri Váhu, do Zátoky pokoja. Podľa informačnej tabule sa tu bystrému oku môžu zjaviť ondatry, volavky či rôznorodé druhy hmyzu. Nás okrem kačíc a v blízkosti sa plaviacich volaviek neprekvapili iné živé tvory. Miesto na oddych je to však fantastické. Akoby sa človek ani nenachádzal v meste. Po niekoľkých stovkách metrov sme natrafili na plážové bistro, kde sme sa v pohodlí plážových ležadiel osviežili chladenou kofolou. Sledovali sme dianie okolo seba a užívali si slnečné lúče.
Posledný deň nášho pobytu sa niesol v cestovnom duchu. Po raňajkách sme sa ešte prešli mestom a parkom pri stanici. Po ceste sme navštívili hotel Elizabeth, ktorý na prvom poschodí ukrýva nápis na stene z čias, keď osadu Laugaricio – pravdepodobne dnešný Trenčín – „okupovala“ II. Rímska légia, ktorá vyhrala boje nad Germánmi. Ako sme sa neskôr dozvedeli, jedná sa o najvýznamnejšiu rímsku epigrafickú pamiatku v Strednej Európe, severne od Dunaja. Obohatení o nové informácie sme sa pomaly vydali na železničnú stanicu, odkiaľ sme cestovali domov.
Trojdňový pobyt máme úspešne za sebou. Nejednalo sa však len o výlet, prostredníctvom ktorého sme sa snažili intenzívne spoznať nové mesto. Snažili sme sa naďalej klientov viesť k samostatnosti – zorientovať sa v novom meste, zrealizovať nákup či už vody, kávy alebo iných potrebných vecí bez pomoci rodičov či pracovníkov. Chceli sme, aby vybočili zo svojho zaužívaného stereotypu. Aby intenzívne trávili čas s rovesníkmi a aby si spoločne aj individuálne naplánovali a efektívne využili svoj voľný čas. Pretože aj to je spôsob, ako posilníme ich samostatnosť, nezávislosť a v konečnom rade aj sebavedomie.
