Poradenstvo

V tejto časti ponúkame základné informácie o problematike psychických porúch zo schizofrénneho spektra, rady a námety o tom, aký postoj by mala rodina zvoliť voči duševne chorému ako aj prístup rodiča a príbuzného k sebe samému.

Duševne chorý v rodine
Schizofrénne ochorenia sú vážnou psychickou poruchou, ktorá postihuje približne jednu osobu zo sto. Počet ľudí, ktorých sa porucha nejakým spôsobom dotýka je niekoľkonásobne väčší. Hoci je toto ochorenie v súčasnosti liečiteľné, vyskytujú sa časté relapsy (opätovný nástup ochorenia) a je možné, že niektoré jeho príznaky nikdy úplne nevymiznú. Porucha sťažuje pracovnú a študijnú výkonnosť, narúša vzťahy k druhým ľuďom, znižuje schopnosť viesť plnohodnotný a nezávislý život. Všetko spomenuté predstavuje pre rodinu duševne chorého dlhodobú záťaž.

Rodina je najprirodzenejším ľudským životným prostredím. Udržať harmóniu je náročné aj za bežných podmienok. Objavenie sa duševnej poruchy je pre rodinu udalosťou, ktorá náhle zasiahne celý systém. Je to niečo neznáme a nepochopiteľné, a tak sú pri prvej manifestácii poruchy príbuzní väčšinou zarazení a dezorientovaní. Prichádzajú mnohé povinnosti s tým súvisiace – zariadiť kontakt s lekárskymi službami, zvládanie emocionálnej záťaže, smútku a rozpakov z ochorenia, ktoré sa často prejavujú bizarným a spoločensky neprijateľným správaním. Prvou a bezprostrednou reakciou býva: „to nie je možné, to je omyl, zajtra bude všetko v poriadku,…“ Hľadá sa dôvod nástupu ochorenia – „je to z preťaženia v škole, z rozchodu s partnerom, z nadmerného tlaku z okolia, z napätia v rodine…?“ Reakcia odborníkov je väčšinou iná – jedná sa o poruchu, ktorá prebieha dlhodobo, jej liečba je náročná, jej vedľajšie účinky poznamenávajú chorého, jeho rodinu a okolie.

Diagnóza – schizofrénne ochorenie vyvoláva šok a popretie. Rodič, príbuzný sa cíti bezmocný, nevie o duševných ochoreniach nič, rád by pomohol, ale nevie ako. Má vedľa seba niekoho, koho vnútorný svet je pre neho vzdialený a nepochopiteľný. Vo svojom vnútri cíti pestrú zmes pocitov – ľútosť, sklamanie, hanbu, nenávisť, hnev a zároveň pocit viny, strach z toho ako to bude ďalej. Treba sa vyrovnať so stigmatizáciou, ktorá z celej tejto situácie plynie. Vlastné predsudky aktivizujú obranu proti tejto nepríjemnej skutočnosti a potom môžu komplikovať vzťah k chorému.

Najčastejšou obranou je pocit hnevu – uvedomovaný a vyjadrený alebo neuvedomovaný a prejavovaný rôznymi maskovanými spôsobmi. No prvé, čo si musíme uvedomiť je, že chorý sa nespráva čudne preto, že sa tak rozhodol, ale preto, že nie je schopný správať sa inak. Dôležité je uvedomiť si, aj to, že podstatou ochorenia schizofrénneho okruhu sú odchýlky a poruchy myslenia. Zvládať ich pomáha farmakoterapia.

Ďalej je pre nás podstatné brať na vedomie, že vysoká úroveň emocionality (emocionálne nabitá atmosféra v rodine charakteristická nadmerným záujmom o pacienta spojeným s vysokou intoleranciou voči jeho správaniu) prispieva k relapsom ochorenia. Štúdie potvrdili tri aspekty rodinnej interakcie zvyšujúce úroveň emocionality – kritiku pacienta, hostilitu voči pacientovi a nadmernú zodpovednosť za pacienta. Je potvrdené, že v rodinách s vysokou úrovňou emocionality je 55% výskyt relapsov do 8 mesiacov od prepustenia, v rodinách s nízkou úrovňou emocionality je to 16%.

Charakteristiky rodín s nízkou úrovňou emocionality sú: záujem a účasť, ale nie prehnaná úzkosť kvôli pacientovi, rešpektovanie pacientovej potreby sa sociálne dištancovať, akceptovanie pacienta ako skutočne chorého, nie ako simulujúceho, tolerantný a nie netrpezlivý a kritický postoj k nemu.

Ďalej je známe, že jedinci s poruchou zo schizofrénneho spektra sú extrémne citliví na nadmernú stimuláciu. Zložitejšie úlohy sú pre nich náročné, ťažko udržiavajú pozornosť a problém im spôsobuje aj získanie vhľadu do situácií pre nich nových. To isté platí aj na úrovni emócií – konfliktná atmosféra v ich okolí v nich vyvoláva zmätok. Výsledkom je prehĺbenie izolácie alebo naopak zvýšenie napätia a dráždivosti. Tieto výsledky výskumov naznačujú, o čo by mali rodiny, kde žije duševne chorý jedinec usilovať.

Nasledujúce rady pochádzajú zo skúseností tých, ktorí sú v kontakte s duševnými ochoreniami profesionálne alebo osobne.

Všeobecné rady vo vzťahu k chorému:

Pacienta vnímame ako celistvú bytosť, nie ako súbor dráždivých príznakov.
Pacientovým správaním sa zaoberáme racionálne, nie emocionálne.
To, čo potrebuje nemôžeme vedieť lepšie ako on sám.
Strategický cieľ je pacientova nezávislosť a schopnosť vlastnej kontroly.

Čo môže rodič, príbuzný urobiť pre chorého

Neskrývať chorého pred svetom.
Využiť všetky možnosti na to, aby sa pacient naučil používať psychiatrickú starostlivosť vo svoj prospech. Pomáhať mu vytvárať kontakt s lekárom tak, aby sa neostýchal vyhľadať jeho pomoc a rady aj v menej závažných situáciách.
Nájsť jeden hlavný terapeutický vzťah – lekár, psychológ, priateľ.
Preskúmať, aké liečebné a rehabilitačné možnosti sú v jeho okolí k dispozícii (pacientske kluby, svojpomocné skupiny, podporné skupiny,…) a pomôcť mu včleniť sa do nich.
Na pracovisku alebo v škole informovať o tom, čo sa deje, požiadať o pomoc, byť v primeranom kontakte. Predíde sa tak mnohým nedorozumeniam.
Mať na pamäti, že vypäté emocionálne situácie chorého zneisťujú, dezorganizujú a môžu vyvolať aj relaps. Je lepšie, ak má rodinný život zreteľnú štruktúru, je plánovitý, stabilný a nie je v ňom príliš veľa náhlych zmien.
Je nutné počítať s tým, že chorý často nevie vyjadriť, čo cíti, preto treba mať pre takéto situácie pochopenie a trpezlivosť.
Je potrebné plánovať deň chorého, vyhľadávať podnetné činnosti a povinnosti, ktoré zvládne, a ktoré sú užitočné aj pre ostatných členov rodiny.
Pri agresívnom správaní je dôležité hovoriť s pacientom kľudne, pomôcť mu pochopiť, že jeho správanie je ohrozujúce a nebezpečné. Stanoviť hranice pevne ale nekonfrontačným spôsobom.

Čo môže rodič, príbuzný urobiť pre seba

Neizolovať sa spolu s pacientom.
Hľadať rady, podporu a pomoc, aby sa nevyčerpal.
Prijať duševné ochorenie ako fakt, nie ako stigmu alebo úder osudu. Ak sa zbavíte predsudkov a prestanete sa skrývať so svojimi starosťami, bude vám lepšie. Psychická porucha nie je hanba, ale skutočnosť, s ktorou sa musí pacient ale aj príbuzní a okolie vyrovnať a naučiť žiť.
Využívajte všetky dostupné spôsoby starostlivosti o chorých (hospitalizácia, denné nemocnice, kluby pacientov, denné stacionáre,…). Zlepší sa tým kvalita života vás oboch.
Informujte sa dôkladne o tom, čo sa podľa najnovších poznatkov vedy vie o všetkých súvislostiach psychických porúch.
Podporujte v sebe nádej, že váš príbuzný sa naučí sám svoj život určitým spôsobom a kvalitou vytvárať.
Prijmite chorého takého, aký je a nesnažte sa ho meniť podľa vlastných predstáv.
Pripojte sa k svojpomocnej skupine rodinných príslušníkov, odborníkov.
Skúste pomocou rôznych združení urobiť niečo pre chorého a jeho spolupacientov.
Nezabúdajte, že máte právo na vlastný život. Doprajte si to, čo dáva životu zmysel a potešenie. Necíťte sa za všetko zodpovedný.
Nebojte sa náhlych, problematických a nepríjemných situácií. Zorientujte sa v postupoch ako zariadiť pomoc a použite ju.

Každá rodina skôr, či neskôr nájde spôsob ako fungovať ďalej. Hľadá sa ale ľahšie, ak sa o problémoch, ktoré psychická porucha do rodinných vzťahov prináša, hovorí.

PhDr. Milana Kovaničová, CSc.
Autorka článku

Dávame do pozornosti oznam o novej možnosti poradenstva:

HUMANITÁR, n. o. – Centrum psychosociálnej a ošetrovateľskej starostlivosti, Vám, týmto oznamuje, že v máji 2019 sme otvorili Poradňu špecializovaného sociálneho poradenstva, na psychiatrickom oddelení v Levoči.

HUMANITÁR získal akreditáciu na poskytovanie odbornej činnosti ambulantnou a terénnou formou v Prešovskom a Košickom kraji (v prílohe zasielam aj scan oprávnenia na výkon odbornej činnosti).

Špecializované sociálne poradenstvo poskytujeme ambulantne v areáli Všeobecnej nemocnice s poliklinikou v Levoči (v prílohe zasielam aj fotografiu poradne). Špecializované sociálne poradenstvo poskytujeme dospelým mužom a ženám, ktorí trpia duševným ochorením s osobitným zreteľom na ochorenia schizofrénie, mánio depresie a demencie a ich rodine. V rámci odbornej činnosti poskytujeme sociálno – právne poradenstvo, pracovné poradenstvo, psychoedukáciu, poradenstvo v oblasti dlhovej problematiky, poradenstvo v oblasti vzdelávania, poradenstvo v oblasti vzťahov a mnoho ďalšieho. Odbornú činnosť poskytujeme bezplatne v oblasti príslušnej legislatívy.

Veríme, že naša poradňa bude pre Vašich občanov a ich rodinných príslušníkov osožná a nápomocná pri riešení ich problémov a zložitých životných situácií.

So svojimi požiadavkami sa môžete na nás obracať:

– osobne v NsP Levoča – psychiatrické oddelenie 1. poschodie (streda, piatok)

– telefonicky na t. č. – 0948 625 199

– mailom – poradenstvo@humanitar.sk

-písomne, na adresu: HUMANITÁR, n. o. špecializované sociálne poradenstvo, Probstnerova cesta č. 6, 054 01 Levoča.

S prianím pekného dňa

Mgr. Zuzana Šeminská
Public Relations Manager

seminska@humanitar.sk
+421 948 794 284
HUMANITÁR, nezisková organizácia