Psychorehabilitačný pobyt vo Vyšných Ružbachoch
Tak ako každý rok, aj tento rok sme s klientmi nášho zariadenia absolvovali psychorehabilitačný pobyt. Ten sa medzi nimi teší veľkej obľube. Zároveň je pre nich veľmi dôležitý, pretože prostredníctvom týchto pobytov majú klienti možnosť zažiť niečo nové. Na pár dní vybočia zo svojej komfortnej zóny, zo stereotypu všedných dní. Spoznajú nové miesta, vyskúšajú si bývanie s rovesníkmi, resp. kamarátmi zo združenia. Nespoliehajú sa len na pomoc svojho najbližšieho okolia a rodiny, ale sú konfrontovaní s bežnými životnými situáciami a teda – učia sa byť samostatnejší.
Tohtoročný pobyt sa konal od 10. do 12. septembra v malebnej obci Vyšné Ružbachy. Tie sú známe nielen krásnou prírodou, ale najmä kúpeľmi. Rázovitá krajina, čistý vzduch, prekrásne výhľady na Tatry, pokoj. Jednoducho ideálne miesto na oddych a načerpanie síl do nadchádzajúceho obdobia. A o tom, ako pobyt prebiehal sa dočítate v nasledujúcich riadkoch:).
Počasie nám prialo už od utorka rána. Všetci účastníci pobytu sme sa stretli na železničnej stanici v Košiciach. Niektorých odprevadili mamky či tatkovia, iní prišli sami. Informačná tabuľa zahlásila náš vlak a my sme sa plní očakávaní vydali v ústrety nového, trojdňového dobrodružstva.
Cesta vlakom nám ubiehala v pohodovom tempe. V Poprade sme počkali na regionálny vláčik a šinuli sme si to ďalej, až do Nižných Ružbách. Poniektorí si po ceste pospali, iní sledovali ubiehajúcu krajinu za oknom.
Po príchode do Nižných Ružbách nás čakal „pán domáci“ a jeho dvaja pomocníci z ubytovania. Naložili sme im batožinu do áut. Tí odvážnejší z nás sa vydali na ubytovanie pešo, zvyšok sa doň doviezol s domácimi v autách. Po ubytovaní nás čakal neskorý obed v podobe fazuľovej polievky a následne prechádzka spojená s poznávaním miestnych kúpeľov a blízkeho okolia. Očaril nás Ružbašský kráter – travertínové jazierko v tvare krátera, ktoré je vďaka svojej veľkosti považované za najväčšie travertínové jazero na Slovensku. Zároveň je zaradený medzi chránené prírodné útvary Slovenska. Nevynechali sme ani výdatný prameň liečivej vody. Páčilo sa nám krásne okolie a architektúra kúpeľných domov. Pomaly sme sa museli vydať na spiatočnú cestu na ubytovanie, lebo čas bol neúprosný a blížil sa čas večere. Tá nám všetkým dobre padla. Po inštruktáži týkajúcej sa večerného programu sme si užili individuálny oddych. Niektorí leňošili na izbách, iní si zahrali stolní tenis, či len tak sedeli a rozprávali si dojmy z uplynulých hodín na hojdačke. Náš prvý spoločný večer sa niesol v tanečnom duchu. Tí neumorenejší z nás sa stretli v spoločenskej miestnosti. V rytme chytľavej muziky si zatancovali stoličkový tanec. Oprášili tanečné kroky z karičky či charakteristické kroky z rôznych iných druhov tancov. Veľa sme sa nasmiali a strávili sme spolu veselý večer. Podpísalo sa však na nás skoré vstávanie, cesta vlakom a najmä únavná prechádzka. Keďže sme mali pred sebou náročný deň, rozhodli sme sa diskotéku uzavrieť Števkovou obľúbenou pesničkou a pobrali sme sa na izby poriadne sa vyspať.
Ráno sme sa stretli na raňajkách. Paleta jedál bola pestrá. Každý si našiel svoje obľúbené pochutiny a doplnil energiu potrebnú do náročného dňa. A že náročný bol, o tom niet pochýb! Keďže sa na nás slnko škerilo od skorého rána, vybrali sme sa na vychádzku po červenej turistickej značke vedúcej k pamätníku miestnych partizánov. To sme ešte netušili, že ostane len pri plánoch, nakoľko turistické značky boli pred nami parádne ukryté. Ešte že sme stretli ochotný personál v kúpeľoch, ktorý nás upozornil na veľmi náročný výstup a naozaj zlé značenie. Tak sme sa rozhodli absolvovať kyslíkovú kúru po kúpeľoch po modrej značke. A dobre sme spravili. Navštívili sme kúpeľný vodopád a cestičkou sme sa vydali až na okraj obce. Tu sa nám naskytol čarovný pohľad na okolie. Krásne drevenice, lúky a lesy a v pozadí Tatry! Opojení prírodou sme pokračovali v ceste, ktorá nás priviedla na miesto, kde sa týčilo mnoho travertínových sôch. Informačná tabuľa nás poučila, že na tomto mieste sa nachádza Medzinárodné sochárske sympózium – ide o komplex viac než 100 travertínových sôch od umelcov z viac než 14 krajín. Veľmi sme sa potešili, že sme došli až sem, pretože toto miesto malo svojskú atmosféru. Všetky sochy mali niečo do seba a spolu tvorili zaujímavú kompozíciu. Vyšantili sme sa tu nielen s predstavivosťou, ale aj foťákmi. „Štelovali“ sme sa do rôznych póz a opäť sme sa zabavili. Hodiny však boli neúprosné. Keďže sme chceli stihnúť obed, museli sme sa vrátiť na ubytovanie. Keďže sa sochárske sympózium nachádza v spodnej časti obce, mali sme možnosť po spiatočnej ceste vychutnať si dedinku z blízka. So škvŕkajúcimi bruchami sme sa vydali opäť do strmého kopca, kde nás už čakal obed. Až v jedálni sme vďaka Ferkovi a jeho krokomeru zistili, že sme za doobedie prešli 11 kilometrov. No keďže nie sme žiadne padavky, po poobedňajšej sieste sme sa ešte vydali spoznať miestnu krížovú cestu. No už len tí, ktorí vládali a ktorým sa chcelo.
Začiatok krížovej cesty sa nachádzal poniže miestneho kostola. Tu sme už po pár metroch zistili, že pre niektorých z nás bude naozaj krížová. Terén bol náročný – strmý kopec, miestami vysoká tráva, blatistý chodník a trčiace konáre z okolitých stromov. No zvedavosť a odhodlanie vyštverať sa až ku krížu na vrchole kopca boli silnejšie. A naozaj stáli za to. Za stromami sa črtala panoráma ako vystrihnutá z dovolenkového katalógu. Malebná dedina, kúpeľné budovy a v pozadí opäť Tatry. Hoci nám pot stekal po čelách a dychčali sme ako opreteky, výhľady sme si užili. Spoločne sme sa pomodlili a len tak oddychovali s tvárami nastavenými septembrovému slnku. Vzostup bol náročnejší ako výstup. No ako správna banda kamošov sme sa pochytali za ruky a za stáleho povzbudzovania sme najhoršiu časť zdolali spolu. Potom to už šlo ľahšie. Viete, akí sme boli radi, keď sme nohami stáli opäť na asfaltke? Ako odmenu za heroický výkon sme sa potešili ruskej zmrzline. Pred ubytovňou nás už čakala „oddychujúca“ časť partie. Spolu sme preniesli všetko potrebné do altánku a pripravovali sme sa na večernú opekačku. Tá bola iná, na akú sme boli doteraz zvyknutí. Vo veľkom hrnci sme mali pripravené rôzne druhy šťavnatého a dobre napacovaného mäsa, ktoré sme ohriali nad pahrebou vo veľkom kovovom tanieri. Večera bola veľmi rýchlo hotová a doslova sa po nej „zaprášilo“. Aby nám však smutno nebolo, Martin konečne využil doteperenú gitaru. Hladením niekoľkých strún vylúdil melódie známe i známejšie. To už sa pridal aj Vladko na svojej čarovnej flaute. Všetci spoločne sme začali spievať rôzne piesne pod taktovkou pána Kleina. Opäť zavládla uvoľnená atmosféra a ani nevedno ako, na krajinu padla tma. Prežili sme naozaj náročný deň – niektorí z nás zdolali až 14 kilometrov. Unavení sme postupne odchádzali na izby. Pred nami bol posledný, záverečný deň pobytu…
Ten sa niesol už od rána v odchodovej atmosfére. Oneskorenci sa ešte balili, tí vyčerpanejší po včerajšom výkone potrebovali viac času na reset a na spiatočnú cestu. Preto bol aj program voľnejší. Nadšenci stolného tenisu si zmerali sily v dvojhrách, štvorhrách, či kolotoči, iní si zahádzali lietajúci tanier, či loptu. Po výdatnom obede – vývare a rezňoch nastal presun na železničnú stanicu. Opäť sme naložili batožinu do áut, ale tentokrát sme sa na stanicu prešli všetci. Cesta bola dlhšia ako sme si mysleli a až tu pochopili tí, ktorí sa v utorok vyviezli na ubytovanie na autách, ako sme si dali v prvý deň do tela.
Spiatočné vlaky sme stihli. Počas pobytu sme mali naozaj krásne počasie. Do Košíc sme sa vracali opálenejší, psychicky oddýchnutí, optimistickejší, spokojnejší, bohatší na nové zážitky. Niektorých kvárila svalovica z uplynulých dní viac, iných menej. No vďaka neustálym vychádzkam sme videli nové miesta, dozvedeli sme sa o nich mnoho nových informácií a čo je hlavné – nikomu sa nič nestalo, nikto sa nestratil a celý náš pobyt sa niesol v priateľskej a uvoľnenej atmosfére. Určite tomu napomohol aj milý a ochotný pán domáci, ktorý sa nám postaral nielen o príjemné a čisté ubytovanie, stravu, rozvoz batožín ale aj o opekačku.
A že sme si to užili nielen my, ale aj klienti, o tom svedčia nasledujúce výroky niektorých klientov, ktorí sa pobytu zúčastnili.
„Cesta vlakom sa mi páčila – tam aj späť. Na výlete sa mi páčili túry – kráter, v ktorom bola veľmi studená voda, kyslíková túra, medzinárodné sympózium sôch. Tu sa mi páčili takmer všetky sochy, ale najmä socha od japonského sochára. Túra po krížovej ceste bola veľmi strmá, ale výhľad na Tatry a Ružbachy bol nádherný. Ubytovanie a strava boli veľmi dobré a páčila sa mi aj dedina – bola veľmi tichá a čistá. Výlet hodnotím veľmi dobre.“ (Radúz)
„ Vo Vyšných Ružbachoch bolo v pohode. Veľmi sa mi tam páčilo hlavne prostredie. Bola som rada, že nám vyšlo aj počasie. Ďalej bolo dobré to, že sme sa tam nenudili, vždy sme mali nejaký program. Páčilo sa mi aj to, že sme chodili aj na túry, ktoré som s námahou zvládala. So stravou som bola vcelku spokojná.“ (Lucia)
„Začiatok výletu sa vyvíjal dobre, začali sme túrou na ubytovňu. Neskôr sme pokračovali ďalej ku peknému kráteru, kde sa kúpali ľudia. Chcel som sa aj ja okúpať, len nebol nik z Radosti, kto by sa pridal. Prvý večer bola diskotéka. Páčilo sa mi tancovať a vymýšľať stále nové kreácie, no na konci som už nevládal s nohami, lebo som mal svalovku. Druhý deň sme išli na krížovú cestu. Aspoň som si zopakoval, ako som chodil miništrovať. Večer sme si pekne zahrali a zaspievali. Strava bola vynikajúca. I keď ja som mal vegetariánsku, chutili mi najmä sójové špekáčiky, lebo to zvyčajne nemám doma. Tretí deň bol pingpongový. Vyskúšali sme si rôzne variácie – dvojhru, štvorhru, kolotoč. Nakoniec sme si dali šprint na vlak. Aj tento rok ma nik neprekonal. Stále držím rekord v najväčšej batožine.“ (Martin)
„Tento výlet bol naozaj prekrásny a úžasný. Ubytovanie bolo fajne, jedlo tiež a bol tam aj milý personál. Výlet bol veľmi dojímavý a nádherný. Okolie lesov bolo až dych vyrážajúce a aj ubytovanie bolo príjemné. Boli sme na krížovej ceste, videli sme prameň s liečivou vodou, sochy v Sympóziu, kráter. Veľakrát sme navštívili miestny obchod, kde sme si kupovali občerstvenie a hlavne veľa tekutín na túry. Zistili sme, akú má Slovensko nádhernú prírodu. Túry boli namáhavé, ale zato vzrušujúce. Trošku sme aj zistili, ako tu žijú miestni obyvatelia. Život na dedine môže byť aj zábava. Keď sa už blížil koniec nášho výletu, išli sme 4 kilometrovú cestu do Nižných Ružbách na vlak do Popradu a potom do Košíc. Všetci sme si z tohto výletu doniesli veľa spomienok..“ (Andrej)
